Live in two worlds// diel 1

3. února 2012 v 9:02 | K!NUSH |  Live in two worlds
Takže konečne som sa prinútila sem niečo napísať. Ako ste si mohli všimnúť,posledné dni ma to moc k blogu neťahá...ale stále si trvám na svojom,že ho NEZMAŽEM!
Radšej prejdem k tej poviedke,či príbehu.... Aktuálne som sa rozhodla že ho sem dám. Nebudem ho upravovať,nechám ho tak ako som ho vtedy napísala xD
Takže prajem príjemné čítanie :)




!! Vopred upozorňujem, že názvy miest, ulíc a škôl sú vymyslené. Tak isto aj postavy. !!

Bola streda. Len polovica týždňa. Vošla som do triedy dosť skoro, až za 20 min malo zvoniť na prvú hodinu. Keď som vošla do triedy už tam pár spolužiakov bolo. Všetci zmĺkli a obzerali si ma. Mala som rozrazené pery a modrinu pod okom. Pre mňa nič nové, iba ďalšie zranenie do zbierky, pre nich však nezodpovedaná otázka. Sadla som si na miesto a vyložila knihu. Začala som si ju čítať, ale vnímala som všetko okolo. Napravo odo mňa sedeli 3 baby a vraveli niečo o Dennym, ktorý pobozkal dáku Olíviu na chodbe. Predo mnou sedel chalan ktorý počúval pesničku zo svojej mp3 a potichu si pohmkával. A naľavo za mnou sedel chalan s babou na kolenách a čosi si šepkali. Vyrozumela som čosi ako: Tá Somie sa zase s niekým pobila, je to trafená čudáčka.
Milé- pomyslela som si. Konečne vošla Nicole s 2 dievčatami v jej pätách. Nahlas sa smiali a kecali. Nicole si všimla moju tvár a pribehla ku mne.
,, Som, čo si to zasa robila?" spýtala sa ustarane.
,, Ale nič Nicole, čo máš nové?" odbočila som od témy
,, Nič, ale po ceste sem som videla Nicolasa. Myslím že prvú hodinu má Španielčinu." Usmiala sa na mňa.
,, To je jedno, čo s tým zmôžem?"
,, To máš fakt, s takouto tvárou už asi nič." odvrkla mi
,, Daj pokoj, spadla som!" rozhodila som rukami. Vtedy vošiel do triedy Brian. Keď na mňa pozrel skrivil tvár.,, Môj ty kvet! Čo to máš s tvárou?"
,,Dajte mi pokoj!" zasmiala som sa spolu s Nicole a vtedy zazvonilo. Do triedy vošla pani Xeroxová. Mala špicatý nos a veľké okrúhle okuliare. Ako obyčajne zase nové sako. Mala fialovo ružovú sukňu -takú kostímovú, či ako sa to volá,a samozrejme si k tomu musela kúpiť aj sako a kravatu. Takže bola celá ružovo-fialová. Vysoké čierne topánky jej bolo počuť až z konca chodby do našej triedy. Vlasy mala neprirodzene natupírované a nalakované. ,,Dobré ráno študenti" poznamenala nahlas a všetkých si nás premeriavala. ,,Kto chce ísť odpovedať ako prvý?"//
Po všetkých šiestich hodinách sme si mohli konečne vydýchnuť . Nicole, Brian a ja sme sa rozhodli že pôjdeme na najbližšie ihrisko. Rozprávali sme sa a smiali. Brian nám prezradil, že chcel Samanthu z vedľajšej triedy pozvať von. Ale nenabral odvahu. Radili sme mu, ako má ísť na babu a on sa iba smial. Potom sme si s Nicole sadli na hojdačky a Brian nás fotil. Bola som šťastná, že som s nimi. Každý človek by bol na mojom mieste šťastný. Nikdy neviete kedy môžete zomrieť, tak si každý deň užívajte! To vám radím!
,, Čo keby ste dnes išli ku nám? Vyvolám fotky a pozrieme si ich,hmm..?? Čo vy na to?" spýtal sa Brian, keď sme už unavení sedeli pod stromom natlačení na seba,aby sme sa všetci zmestili do tieňu.
,,To znie lákavo. Čo ty na to Som?"spýtala sa Nicole
,,Hmm..neviem, musím sa ísť domov spýtať."
,,Dobre, tak ťa ideme odprevadiť." Usmiala sa Nicole.
,,Fajn"usmiala som sa aj ja.
Povedala som im, že nech počkajú vonku a ja sa spýtam doma. Nemohla som ich pustiť domov. Nemohli vedieť že moji rodičia sú iní ako ostatní. Môj otec vedel ovládať oheň. Bola som na neho strašne hrdá, lebo predsedal rade v inom svete. Vždy keď som vošla, prebehol po mne malý plamienok ohňa, to ma otec pozdravil. Moja matka dokázala byť neviditeľná. Veľmi to nepoužívala, ale občas na Halloweena ano. Vošla som do domu a ako vždy sa ku mne blížil slabý plamienok ohňa. Ja viem, je to ťažko uveriteľné, ale je to tak . Nie ste jediní ľudia vo vesmíre! Som jasný dôkaz. Musíme sa skrývať, lebo ľudia nedokážu pochopiť, že nie sú jediné žijúce bytosti na tomto svete.
,,Ahoj mami,ahoj tati. Môžem sa niečo spýtať?"
,,Čokoľvek zlato." Usmial sa otec a v očiach sa mu rozžiarili plamienky ohňa.
,, Brian chce, aby sme dnes večer boli u neho a pozerali si jeho fotky, môžem ísť?"
,, Zlatko, je to nebezpečné, čo ak-" namietol otec
,,Ale ocko!Neboj sa, už nie som malá. Nebudú zo mňa pri každom smiechu vypadávať iskričky!" spomenula som si na svoje detstvo, keď sme boli v záhrade a ocko jediným mávnutím nad drevom vytvoril oheň...zasmiala som sa tak, že sa zo mňa začalo iskriť. Susedia sa na mňa pozerali a tak sa mama len blbo usmiala ich smerom a odviedla ma do chatky.
,,To verím drahá. Ale daj pozor aby sa nič nestalo a buď najneskôr do desiatej doma,ano?"
,,Jasné..môžeš sa spoľahnúť." nadšene som sa usmiala a dala mu pusu na líce.
,,Kde je mama?" spýtala som sa.
,,Ako to mám vedieť? Vždy zmizne...Však drahá!" Posledné dve slová takmer zakričal, aby ich mama, aj keď bola kdekoľvek, počula. Zasmiala som sa a odišla z domu. Potom sme s Nicole a Brianom pokojne išli ďalej.
Pri poslednej odbočke, tesne pred domom Brianových rodičov som zbadala Nicolasa s Jackobom (Džejkob). Hlasno sa smiali a pozerali sa na dievčatá, ktoré práve vychádzali z pizzerie. Ozelenela som závisťou. Kebyže som medzi tými dievčatami aj ja...Vtom si ma však Nicolas všimol a ja som zasa očervenela. Cítila som sa ako živý semafór. Sklonila som hlavu a pokračovala v ceste. Keď v tom za nami ktosi zakričal:
,,Nicole, čakaj." Bol to Jackob . Nicole sa rezko otočila a zoširoka sa usmiala.
,, Čo je vlk?" nechápala som tej prezívke, ale nepýtala som sa. Nechcela som sa miešať do Nicoliných vecí s chalanmi. On sa na ňu tiež usmial a zadychčaný prešiel cez celú ulicu až k nám. Za ním sa pomaly vliekol Nicolas. Zo všetkého najviac som si želala vypadnúť odtiaľto. Bála som sa, že by som sa pred nimi mohla nejako zosmiešniť.
,, Nešla by si so mnou na ten večierok čo bude v škole?" spýtal sa Jackob
,,Ale samozrejme Jackob. Budem rada." Usmiala sa.
,,To je skvelé. Stretneme sa o šiestej tam?"
,,Prečo nie, ale nehraj sa na veľkého šéfa, jasné?" pozrela na neho zákerným pohľadom.
,,Ako povieš mami." Odvetil Jackob a ona ho pesťou udrela do ramena. Brian sa rozosmial no ja som čušala. Sústreďovala som sa na Nicolasa. Už bol takmer pri nás. Veľmi som si priala, aby ma na ten večierok pozval. No určite sa to nestane. Jackob a Nicole sa rozlúčili a my sme pokračovali v ceste. Zrazu však na mňa ktosi zavolal:
,,Somie, počkaj." Bol to Nicolas. Celá som skamenela. Pomaly som sa otočila a pozrela na neho.
,, Zabudol som ti vrátiť pero." Povedal bez náznaku úsmevu a podal mi ho.
,,A-aha..tak ď-ďakujem" odvetila som. Cítila som sa, ako keby po mne práve teraz prešlo desať slonov. Myslela som že mi exploduje hlava a na nič iné som sa nesústredila iba na Ellesinuosa, ktorý bol jeden zo starších na svete, ktorý nikto okrem kúzelných nepoznal. On stvoril Zem a aj väčšinu planét. Nenávidela som ho za stvorenie takého dokonalého človeka akým bol Nicolas!
Potom som sa otočila a celá červená pridala do kroku//
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Maťa Maťa | 6. února 2012 v 18:41 | Reagovat

je to dobré... to s tým semafórom sa mi lúbilo :)
neviem si predstaviť, ako môže pri smiechu iskriť :D

2 Kača :) Kača :) | Web | 16. února 2012 v 17:24 | Reagovat

jeeej :) pekné to je, páči sa mi to

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama